BC 2001

Vyhľadávanie

Sociálne siete

Partneri

BC 2001

OFICIÁLNE VÝSLEDKY CELOSLOVENSKEJ SÚŤAŽE

 Do I. ročníka celoslovenskej súťaže CMB 2001 bolo prihlásených 25 projektov, z ktorých hodnotiaca komisia určila 10 najlepších projektov.
     Vyhodnotenie súťaže sa uskutočnilo 5. októbra 2001 v budove Národnej banky Slovenska v Prešove (budova bývalého Bosákovho domu) za účasti zástupcov Ministerstva zahraničných vecí SR, bánk, finančných inštitúcií, podnikateľov, štátnej správy, samosprávy a ďalších významných hostí.

Členovia komisie, ktorá určovala poradie: 
1. Philip R. TUHY, Professor emeritus, Wilkes University,
    Wilkes-Barre, Pennsylvánia, U.S.A.
2. Ing. Martin BOSÁK, PhD., Technická univerzita, Košice
3. Ing. Alexander TARČA, viceprezident Spoločnosti Michala Bosáka, Prešov
4. Ing. Jozef TARASOVIČ, generálny riaditeľ POLYGRAFPRINT, s.r.o., Prešov
5. Ing. Ján POLIAK, gen. riaditeľ, ECCO PAPER SK, s.r.o., Ružomberok
6. Ing. Matúš MURAJDA, riaditeľ, GEMOR FASHION, s.r.o., Prešov


Poradie na 1. až 5. mieste:

1. Jozef Bardík, Multimediálna publikácia "Piešťany 2001",
Ing. Janka Hižová - vedúca práce (VP), Gymnázium Piešťany
2. Daniela Ďurečková, Výroba patchworkových bytových doplnkov a ich predaj, Ing. Mária Šumichrastová (VP), OA Krupina
3. Ivan Dimov, Finančný plán spoločnosti Buldem s.r.o., Prešov,
Ing. Valéria Jurčová (VP), SOA Prešov
4. Katarína Baranová, Doplnkové vzdelávacie služby v oblasti výuky cudzích jazykov, Bc. Andrea Hradiská (VP), DOŠ Levoča
5. Jaroslav Elíz, Jaromír Išky, Autobusy na nový pohon - zemný plyn, Ing. Anna Brhlíková (VP), OA Michalovce

Na 6. až 10. mieste bez uvedenia poradia sa umiestnili tieto projekty: 

Slavomíra Kotláriková, Nové možnosti financovania školy, Gymnázium Kremnica
Jana Čikovská, Reálny finančný prínos projektu výchova k podnikaniu na gymnáziách, Gymnázium Medzilaborce
Martina Pellerová, Jana Zajacová, Únik daní na centrálnom trhovisku Miletičova, OA Bratislava
Katarína Priečková, Globax, s.r.o., OA Čadca
Roman Kakaš, Tvorivý učiteľ - tvorivý žiak, Gymnázium Kremnica



Cena pre 1. miesto - týždenný pobyt v USA v termíne 30.10. - 4.11.2001

Jozef Bardík - Gymnázium Piešťany
Názov projektu: Multimediálna publikácia "Piešťany 2001",
Vedúca práce: Ing. Janka Hižová

Program v USA:

New York

- stretnutie s veľvyslancom Slovenskej republiky pri OSN J.E. Petrom Tomkom
- návšteva Columbia University a Princeton University
- stretnutie s J.E. Martinom Butorom, veľvyslancom SR v USA
- návšteva redakcií Slovák v Amerike a Slovenský katolícky Sokol
- stretnutie s podnikateľmi zo Slovenska (Milan Franko)
- prehliadka známych pamiatok mesta, (Empire State Building)

Scranton, Wilkes-Barre, Olyphant

- stretnutie s rodinou Michala Bosáka
- stretnutie so spoločnosťou Slovak Heritage Society of N.E., Pa
- prehliadka miest, kde pôsobil Michal Bosák



Cena pre 2. - 5. miesto - týždenný pobyt v Prahe v termíne 9.10. - 14.10.2001

Daniela Ďurečková, Ivan Dimov, Katarína Baranová, Jaroslav Elíz, Jaromír Išky

Program v Prahe:

- prijatie u veľvyslanca SR v Českej republike J.E. Ladislava Balleka
- návšteva CITIBANK Praha, Slovenského inštitútu v Prahe
- návšteva Klubu slovenskej kultúry, Národní knihovni ČR
- návšteva v Galérie MIRO
- stretnutie s podnikateľmi, prehliadka firiem
- prehliadka kultúrnych a historických pamiatok Prahy
- prehliadka zámku v Dobříši pri Prahe


Reportáž z USA

Ísť do Spojených štátov amerických bolo dlho jedným z mojich snov. Túto krajinu som poznal len z počutia, toho čo som prečítal alebo zazrel v televízii. Chcel som však Ameriku, tú známu „krajinu neobmedzených možností“ spoznať aj na vlastnej koži. Tak ako množstvo mojich priateľov som preto rozmýšľal nad možnosťou ísť do USA cez prázdniny brigádovať. To je však možné až po ukončení prvého ročníka vysokej školy a ja – 17 ročný študent gymnázia k tomu mám ešte dosť ďaleko. Vyzeralo to teda tak, že sa nič moc nebude diať a na Ameriku si nejaký ten rôčik počkám.
     Niekedy koncom apríla 2001 za mnou prišla moja profesorka aplikovanej ekonómie a povedala mi o súťaži s trochu nič nehovoriacim názvom: Bosákova cena. Zaujala ma však 1. cena – bol ňou týždenný pobyt v New Yorku. Ďalej to už bolo vcelku jednoduché – vypracoval som svoj projekt a na záverečnom vyhodnotení súťaže, ktoré prebehlo v septembri 2001 som sa dozvedel, že moja práca vyhrala 1. cenu a môj sen sa mi pravdepodobne splní. Prirodzene bolo treba vybaviť ešte niekoľko „drobností“, ako vybavenie si víza, čo však nebol až taký vážny problém – odporúčanie na udelenie víz sme dostali priamo od amerického charge d’ affairs na Slovensku, u ktorého sme absolvovali prijatie. Vyzeralo to teda úplne krásne. Naraz však prišiel zlom. Cestou domov do Piešťan sme počúvali rádio. Zrazu bolo vysielanie prerušené a dozvedeli sme sa zvláštnu správu: “Do budovy World Trade Center práve narazilo lietadlo...“ Áno, víza sme dostali práve v osudný deň – 11. septembra 2001. Prirodzene ma hneď napadlo, že sa do žiadnej Ameriky asi nejde. Dlho mi to však netrvalo a o pár dní som zas bol pevne rozhodnutý letieť. Jediným problémom bolo ako to vysvetliť mojej mame, ktorá sa prirodzene trochu bála... Našťastie však všetko dobre dopadlo, situácia sa upokojila a napriek zdržaniu celej akcie som sa mohol 30. októbra stretnúť na letisku v Košiciach s pánom Rudolfom Bosákom, ktorý išiel do USA so mnou. Mal to byť prvý let v mojom živote a tak som sa príliš sebaisto necítil – nevedel som ako sa správať na letisku, aké vlastne to lietadlo bude atď. - prakticky nič. Celú kontrolnú procedúru na letisku sme našťastie prešli bez problémov a mohli sme ísť na letištnú plochu. Moja predstava o letisku bola vytvorená len z lacných amerických filmov a tak som bol po vstupe na plochu košického letiska trochu prekvapený. Prvé, čo mi napadlo pri pohľade bolo: „To je ako z nejakého starého ruského filmu...“. Poznáte to: hmla, že si nevidíte na koniec nosa, fučí studený vietor a len v diaľke bliká nejaké červené svetielko, ku ktorému sa všetci ľudia ponáhľali. Tak som sa tam vybral aj ja. 
     Po čase sa z hmly vynorili obrysy nejakého lietadla. Moje pocity zatiaľ neboli práve najlepšie – bolo pol siedmej ráno, počasie ako zo zlého sna a mal som prvýkrát letieť lietadlom – to sa mi v tej chvíli skutočne zdalo ako jedna z najhorších možných kombinácii na strávenie pondelňajšieho dopoludnia. To sa však rýchlo zmenilo, keď sme sa dostali k lietadlu. Hneď pri dverách nás úsmevom privítala letuška, cestou som si zobral ranné noviny a po usadení na sedadlo sme dostali inštruktáž z bezpečnosti. Zrazu som zacítil, že sa lietadlo dalo do pohybu. Všetky moje zlé pocity sa rozplynuli po pohľade na zem zvrchu. Vtedy som pochopil tie pocity vyjadrené v toľkých nádherných básniach – chcel by som mať krídla... Takže z prvého letu som si odnášal krásny pocit a už som začínal plánovať, že ak budem študovať v Prahe a aspoň čosi si budem schopný popri škole privyrobiť tak tam budem cestovať len lietadlom (i keď to zostane pravdepodobne len mojím snom). 
     V Prahe sme prestúpili na lietadlo Airbus A-300 Českých aerolínií smer Letisko JFK, New York City. Tento stroj bol už o niečom inom (nič som nenamietal ani proti tomu predchádzajúcemu, ale poznáte to – s jedlom rastie chuť) a tak sme sa pohodlne usadili (sedel som pri okne) a začal som vychutnávať let. Po čase som pomaly zabudol na to, že som v lietadle, prečítal som si nejaké noviny, najedol som sa, pospal som si... a zrazu bolo 30. októbra a my sme pristávali v New Yorku.
 
Ziggy a Monika Rozek (zabezpečili ubytovanie pre víťaza) a Jozef Bardík na letisku v New Yorku po prílete

     Na letisku nás čakal pán Rozek, u ktorého rodiny sme mali bývať. Hneď tento prvý kontakt s Amerikou mi ukázal jednu z jej najviditeľnejších tvárí – „multikulturálnosť“. Amerika je krajina prisťahovalcov a jej kultúra má v sebe zo všetkého niečo. Tak isto to bolo aj v „našej“ rodine. Pani Monika Rozeková, ktorá nám ubytovanie vlastne zabezpečila bola Slovenka, jej manžel Poliak a ich 2 dcérky už rodilé Američanky. Aby to nestačilo, v tej dobe u nich bol na návšteve aj otec pani Rozekovej – pán Mitaľ, ktorý rozprával zo zásady len po šarišsky, teda východoslovenským nárečím a tak sme v domácnosti komunikovali akousi kombináciou všetkých týchto jazykov. Napodiv sme s tým nikto nemal problém.
     Keďže do USA sme prileteli navečer, tak sme toho v ten večer už veľa nestihli. Boli sme sa len prejsť po Brooklyne (štvrť New Yorku, kde sme bývali) a nakúpiť nejaké sladkosti pre deti na halloweenskú slávnosť v škole. Môj prvý dojem z Ameriky nebol nijak zvlášť ohromujúci – Brooklyn vyzerá ako ktorékoľvek zo sídlisk na Slovensku alebo v Čechách, len je trošku väčší a hlavne pestrejší (nielenže sú tam domy prevažne z červených tehál, ale Američania napchajú všetky možné farby kam to len ide).
     Šli sme dosť skoro spať, pretože sme boli z letu predsa len trochu unavení a na druhý deň sme mali vstávať veľmi skoro.

     Na druhý deň – v utorok ráno sme po raňajkách okamžite vyrazili do mesta. Prvou časťou nášho programu bola návšteva McGraw – Hill corp., podnikateľskej skupiny pod ktorú patria okrem niektorých z najväčších amerických časopisov taktiež ratingová agentúra Standard & Poors (neviem, čím to bude, ale len pár dní po našej návšteve Slovensku konečne zvýšili rating) a množstvo iných. Tu nás prijal finančný analytik spoločnosti Mr. Nick Benyo (pôvodom Slovák). V krátkosti nám predstavil firmu, chvíľu sme spolu o všetkom možnom diskutovali a pozval nás na obed. Tým sa začal náš 1. deň v Spojených štátoch. Na Times square sme sa rozlúčili – on šiel do práce a ja s pánom Bosákom na prehliadku New Yorku. Tento deň sme chceli aspoň trochu spoznať toto mesto a tak sme sa vybrali od Times square pešo až po najjužnejšiu časť Manhattanu. Okrem klasických záležitostí ako je prehliadka Empire State Building, Broadway, alebo 5th avenue sme mali na pláne aj návštevu New York Public Library, kde sme darovali posledné vydanie knihy o Michalovi Bosákovi jej knižničnému fondu. 

     Po prehliadke knižnice (kde som ešte stihol ísť na verejný internet a poslať pár mailov) sme sa boli pozrieť na ruiny World Trade Center, kde sme na pamätnom múre nechali aj svoj odkaz na pamiatku obetí a potom sme sa pomaly vracali domov do bytu Rozekovcov. Pred budovou Wall Street Stock Exchange som mohol na vlastnej koži spoznať, že mnoho z toho, čo sa hovorí o New Yorkčanoch a ich odmeranosti, či uponáhľanosti nie je pravda. Kúsok od budovy je umiestnená socha býka. Nevedeli sme, čo má predstavovať a tak sme sa pri nej pristavili. Zazrel nás nejaký pán – mal na sebe čierne sako, v ruke kufrík a ako sme zistili, pracoval na burze. Proste z ničoho nič sa pristavil, dal sa s nami do reči ... absolútne pohoda. Vysvetlil nám, že býk je symbolom „boomu“ akcií, dobrej nálady na burze a tiež bohatstva. Pridal ešte niekoľko drobných príhod, napríklad ako nejakí robotníci privliekli túto sochu pred vstup do burzy a znemožnili chudákom maklérom prácu a podobne... 

     Na návštevu Ameriky som trafil vynikajúci termín. Bolo práve 31. októbra, teda Halloween. Celou cestou domov sme všade videli svietiace tekvice, rozprávkové postavy a človek so slabšími nervami mohol mať vážne problémy, pretože z každého tmavšieho kúta hrozilo, že na nás vyskočia nejaké bláznivé masky. Keď sme nakoniec prišli domov, tak sme si už len unavení ľahli spať – bola takmer polnoc a my sme mali v nohách prakticky všetko zaujímavé na dolnom Manhattane. Na druhý deň sa mala začať tá oficiálnejšia časť programu.
     Ráno sme sa stretli s pani Ivetou Hlinka, tajomníčkou Slovensko – amerického kultúrneho centra, ktorá nám zabezpečovala program a spolu sme šli na United Nations Plaza. Dôvod bol jednoduchý – mali sme audienciu u JUDr. Petra Tomku – nášho veľvyslanca pri OSN. Najprv som sa trochu triasol – vôbec som nevedel ako sa správať. Či vôbec môžem hovoriť, ako pána veľvyslanca oslovovať (oficiálne by to malo byť Jeho Excelencia), ale zistil som, že pán Tomka je veľmi príjemný človek, stretnutie s ktorým bolo skutočne zaujímavé a príjemné.

Zľava: Rudolf Bosák, Jozef Bardík a Peter Tomka, veľvyslanec SR pri OSN v USA

     Po návšteve u pána veľvyslanca sme ešte absolvovali krátku prehliadku Wall Street a Federal Reserve Bank a šli do susedného štátu – New Jersey. Tu sme mali na programe Passaic – staré mestečko, kde kedysi žila veľká slovenská komunita a i v súčasnosti sídlia niektoré významné inštitúcie amerických Slovákov. Sprevádzal nás tu pán Holý – tajomník Slovenskej ligy v Amerike, boli sme na návšteve redakcie novín Slovák v Amerike, v múzeu Slovenského katolíckeho Sokola a okrem iného sa mi dostala do rúk skutočná drahocennosť – originál Pittsburghskej dohody.

Zľava: Daniel Tanzone - šéfredaktor Slovenského katolického Sokola, Iveta Hlinka, Jozef Bardík s originálom Pittsburghskej dohody a Rudolf Bosák

     Neskôr sme spolu s pánom Bosákom a pani Hlinkovou zašli do Milanovej slovenskej reštaurácie v Brooklyne. Keď sa mi v tejto krásne štýlovo vybavenej reštaurácii (pripadal som si skutočne ako doma – drevo, slovenské kroje...) dostal do ruky jedálny lístok, tak som neodolal. Bola tam okrem klasických jedál aj sekcia Slovenské špeciality a tam: staré - dobré bryndzové halušky. Musím vám povedať, že boli vynikajúce, k nim prirodzene originál slovenská minerálka (St. Andrews – na Slovensku Budišská) a ... a skutočne som takmer zabudol, že som od domova vzdialený pár tisíc kilometrov. Proste nádhera.

Jozef Bardík s Nickom a Ivetou Hlinka, ktorí zabezpečovali program v USA

     Ďalší deň bol vrcholne zaujímavý hlavne pre mňa ako študenta – boli sme v Columbia a Princeton university, teda dvoch z najprestížnejších škôl v USA. Po Columbii nás sprevádzala jedna jej študentka – Katka Krokkerová. Americké školy ma dosť zaujímali, pretože som rozmýšľal aj nad možnosťou štúdia v zahraničí, ale keď som videl poplatky za štúdium (niečo cez milión korún zápis a približne rovnako poplatok každý semester), tak som sa s týmto snom rýchlo rozlúčil. V ďalšej univerzite - Princeton sme sa boli pozrieť aj v ich univerzitnom múzeu, kde sa nachádzal obraz, ktorý darovala rodina Michala Bosáka tejto škole. Tieto aktivity nám zabrali prakticky celý deň. Večer však bola na programe ešte jedna pre mňa vrcholne zaujímavá udalosť. Mali sme sa zúčastniť recepcie usporiadanej pri príležitosti návštevy New Yorku premiérom Slovenskej republiky pánom Mikulášom Dzurindom (zúčastnil sa tu maratónu). Táto recepcia bola venovaná pamiatke 3 hasičov slovenského pôvodu, ktorí zomreli pri poskytovaní pomoci obetiam útoku na WTC, preto sa jej zúčastnilo aj množstvo významných osobností z americkej strany, napríklad známy kongresman Schummer a pod.
     Bolo to pre mňa dosť zaujímavé stretnúť sa s toľkými známymi ľuďmi, i keď som si pomyslel, že je to divné, keď nato aby človek stretol nejakého slovenského politika musí ísť až do USA.
     Ďalší deň bola na programe návšteva štátu Pennsylvánia, kde Michal Bosák za svojho života pôsobil. Boli sme vo viacerých mestečkách, ako sú Olyphant, Scranton a Wilkes–Barre. V tomto štáte nás sprevádzali manželia Phillip Tuhy a Trude Check-Tuhy zo „Slovak Heritage Society of Northeastern Pennsylvania“. Pán profesor Tuhy (pôsobí na univerzite vo Wilkes–Barre) bol mimochodom predsedom hodnotiacej komisie súťaže "Bosákova cena 2001".

Zľava: Barry Bosák - vnuk Michala Bosáka s dcérou Cary

     Až v tento deň som si mohol uvedomiť obrovskú rozlohu Ameriky. Cestou medzi New Yorkom a Wilkes-Barre sme nevideli prakticky žiadne stopy civilizácie (ak nerátam diaľnicu), všade bola len voľná krajina (a to sme šli nejaké 3 hodiny, čo pomaly stačí na prejdenie celého Slovenska). Bol to šok, i keď príjemný, dostať sa z veľkomesta aj do druhej Ameriky – všade krásna príroda, úhľadné rodinné domčeky... Tieto mestečká, ktoré by som nazval takými „dôchodcovskými“. Viem, že za nejakých 50 rokov, keď budem na dôchodku by som tam vedel prežiť. Všade ticho, pokoj, všetci ľudia sa tam poznajú a pokojne si žijú svoje životy... Je to ozaj obrovský rozdiel oproti New Yorku, i keď ten má tiež svoju krásu a aj niektoré nádherné tiché zákutia.
     Amerika je krajina kontrastov. Nielen keď si porovnáme veľkomesto a vidiek, ale aj v centre Manhattanu nájdeme okrem tej známej „skyline“ mrakodrapov, ktorú poznáme z fotiek aj domy tých chudobnejších. Len pár zastávok metra od Broadway sa človek môže ocitnúť v Chinantowne s všade prítomnými predavačmi hodiniek, lacných čačiek a hlavne napaľovaných CD. Je to sila, keď sa človek zvyknutý na všadeprítomné mrakodrapy, oceľ a sklo, upravené drobné plochy zelene a masy ľudí zrazu za pár minút ocitne medzi nízkymi panelákmi s rozbitými oknami a všade po kraji ulice vidí rozložené šiatre predavačov... Je to úplne iná Amerika, na akú som bol zvyknutý a aj akú som očakával. Prirodzene vedel som približne, čo to je Bronx, alebo Harlem. O týchto častiach mesta počujeme aj u nás. Avšak že aj v strede Manhattanu narazíme na niečo takého som veru nečakal.
     Posledný deň, ktorý som mal prežiť celý v Amerike sa pomaly blížil ku koncu a tak sme sa pobrali domov. Ako zvyčajne sa nám podarilo prísť až po polnoci. Na druhý deň sme sa boli pozrieť už len na New Yorkský maratón, kde sme stretli nášho veľvyslanca v USA pána Bútoru (tiež tam bol ako divák). Slováci totiž prišli svojho premiéra podporiť a tak nám patrila celá časť jednej ulice, kde sa pri slovenskom kostole podávala káva, párky, dokonca tam bola aj ľudová kapela v krojoch – nádhera. Ja som to však nestihol celé – videl som bežať len pár tých najrýchlejších bežcov a potom sme sa museli ponáhľať na letisko. Tam sme sa rozlúčili, prišla posledná fotka s Rozekovcami a „Let Českých aerolínii OK 55 do Prahy za chvíľu odlieta...“ Po vzlietnutí som sa ešte posledný krát zvrchu pozrel na New York, to Big Apple Ameriky a začal si zvykať na pocit, že tých krásnych pár dní je už minulosťou... Let už nebol pre mňa tentokrát ničím novým a tak som si len pomaly vychutnával posledné chvíle tejto cesty. Bol to taký zvláštny pocit.... Prebral ma z neho až pohľad na Prahu, kde som sa cítil už „doma“ (i keď na Slovensko to ešte chvíľu trvalo).

     Myslím si, že toto bol jeden z najlepších zážitkov môjho života. Konečne som totiž mohol aspoň nahliadnuť do vnútra Spojených štátov. Tých, aké sú v skutočnosti a nie ako ich poznáme z obrázkov, či filmov. Práve kvôli tým drobnostiam, ktoré som mohol spoznať, som rád že som túto krajinu mohol navštíviť. Môj názor na Ameriku sa určite dosť zmenil – mohol som priamo na mieste vidieť mnohé jej krásne, ale aj tie temnejšie stránky. Viem však jedno: USA je krajina, ktorú sa určite oplatí vidieť na vlastné oči a viem, že sa tam určite raz vrátim.


Jozef Bardík

Prihlásenie

@
*

Sekcia na predaj

Zvyky a tradície na Slovensku

Objednať

Zborník CMB 2007

Objednať

Zborník CMB 2005

Objednať

Pohľadnice

Objednať

Pittsburghská dohoda

Objednať

Pamätný dvojdukát

Objednať

Kniha Michál Bosák

Objednať

História Bosákovej banky

Objednať

Dvojitý obraz Michal Bosák

Objednať

Dvojitý obraz - Reprodukcia desaťdolárovky

Objednať

Clevelandská dohoda

Objednať

Bosákov Dom

Objednať

Rudolf Bosák

Jeho pradedko bol bratrancom Michala Bosáka. Vysokoškolské vzdelanie absolvoval na Ekonomickej univerzite v Bratislave s červeným diplomom. V roku 1995 založil občianske združenie Kultúrny a historický Šariš so sídlom v Železníku, okres Svidník, v roku 1999 založil občianske združenie Spoločnosť Michala Bosáka so sídlom v Prešove a v roku založil 2007 Občanske sdružení Společnost Michala Bosáka so sídlom v Prahe. Je hlavným organizátorom medzinárodných projektov Cena Michala Bosáka, Bosákova škola, Perokresba školy Michala Bosáka, mladaelita.eu a charitatívneho medzinárodného turnaja v halovom futbale o putovný RbCup. Je spoluautorom výstavy Michal Bosák – americko-európsky filantrop a bankár z EuroCentralRegion-u (Slovenská republika, Česká republika, Rakúsko,Poľsko, Ukrajina a Maďarsko), ktorá bola prezentovaná v mestách ako Bratislava, New York, Washington, Moskva, Londýn, Dublin, Varšava, Praha a i.

Čítaj viac..
Generic placeholder image

design & code by Marek Gogoľ

© 2020 Spoločnosť Michala Bosáka